Pozrime sa chronologicky ako infozákon vznikal.
Právo na informácie patrí medzi základné práva zaručené Ústavou SR
(460/1992 Zb.) a je upravené v článku. 26
1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
.
(5) Štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon
Právo na informácie je zaručené aj medzinárodnými zmluvami ako
Všeobecná deklarácia ľudských práv (čl. 19), Európskym dohovorom
o ľudských právach (čl. 10), Chartou základných práv Európskej únie (čl. 11)
a pod.
Do našej legislatívy sa prvý raz toto právo dostalo až po novembri 1989 a to vo forme ústavného zákona ČSFR č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Aj keď na úrovni Ústavy SR toto právo bolo zakotvené, v praxi sa verejnosť len ťažko dostávala k potrebným informáciám. Dôvodom bolo, že každý „úradník" bol zaviazaný k mlčanlivosti a teda mal „zákaz" poskytovať informácie o svojej práci. Prvou lastovičkou bol Zákon o práve na informácie v životnom prostredí č. 171/1998 Z. z.
Po voľbách v roku 1998 sa začala príprava komplexnej úpravy práva na informácie. Návrh zásad vypracovalo Ministerstvo vnútra Slovenskej Republiky, následne sa ale iniciatívy chopili poslanci ( Budaj, Šimko...Langoš ...) a do NR SR bol predložený poslanecký návrh schválený v roku 2000, účinný od roku 2001.
Od jeho schválenia sa pravidelne objavujú snahy o jeho novelizáciu a argumentuje sa hlavne „šikanovaním" úradníkov a to najmä zo strany niektorých aktivistov, študentov a dokonca novinárov.
Napriek tomu bolo ďalším veľkým posunom rozšírenie povinnosti o zverejňovanie zmlúv za vlády I. Radičovej. Takto otvorené nakladanie s verejnými zdrojmi zaradilo SR medzi najtransparentnejšie štáty.
Po nástupe vlády R. Fica sa do programového vyhlásenia dostalo, že :
... Vláda navrhne zmeny v zákone o slobodnom prístupe k informáciám tak, aby sa pri zachovaní súčasného štandardu práva na informácie odstránili nedostatky, ktoré bránia tak efektívnemu získavaniu požadovaných informácií ako aj efektívnej práci orgánov verejnej správy.
Samotný predseda vlády verejne nedávno sľúbil, že infozákon sa zmení tak, aby nebol nástrojom na šikanovanie úradníkov a verejnej správy. Za gestora uvedených zmien bolo určené Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré vytvorilo pracovnú skupinu, do ktorej pozvalo okrem zástupcov ZMOS aj predstaviteľov MVO.
Ja som sa začala tejto problematike intenzívne venovať v roku 2012. Po absolvovaní pracovných rokovaní s odborníkmi, som podala interpeláciu na predsedu vlády týkajúcu sa odmietania zverejňovania životopisov kandidátov na rôzne funkcie vo verejnom sektore, hoci počas vlády Ivety Radičovej bolo zverejňovanie životopisov štandardom. V odpovedi ma premiér ubezpečil, že ministerstvo je pripravené diskutovať o všetkých aplikačných problémoch. V štádiu „pripravenosti na diskusiu" táto vec aj zostala a životopisy uchádzačov do verejného sektoru stále nie sú zverejňované.
Moji spolupracovníci sa začali podrobnejšie zaujímať o prácu skupiny, ktorá pripravuje návrh novely.
Po ohlásení zámerov vlády sme sa v kancelárii rozhodli uskutočniť vlastný prieskum, ktorým by sme overili naznačovanú „šikanu" štátnych úradníkov. V priebehu leta 2013 môj poradca Martin Dubéci oslovil 599 obcí, 4 ministerstvá, 3 iné orgány ústrednej štátnej správy, 2 obvodné úrady a 8 pobočiek Sociálnej poisťovne. Pýtal sa, prostredníctvom žiadosti o sprístupnenie informácie, aký počet "infožiadostí" prijali, čoho sa týkali a koľko z nich bolo zamietnutých v období 2010-2013.
Údaje, ktoré sa podarilo získať ukázali, že tvrdenia o všeobecnom zaťažení obcí sa na sledovanej vzorke nepotvrdili. V prípade malých obcí bol minimálny záujem o využívanie tohto nástroja. Z rozhovorov vieme, že tam sa informácie získavajú neformálne. Nárast začína až pri väčších obciach a mestách, čo je vzhľadom na počty občanov (a existenciu komunitných organizácií), úkonov či majetku pochopiteľné. Tabuľka: Počet prijatých infožiadostí ročne (priemer na základe rokov 2010-2013)
Ak porovnáme tieto počty s inými organizáciami ako obce, na prvý pohľad vysoké čísla vzhľadom k agende, ktorú tieto inštitúcie riešia (tvorba zákonov, regulácie, dotácie) až také vysoké nie sú. V týchto prípadoch je infozákon často využívaný aj novinármi a tretím sektorom s jasným verejným prínosom.
Po týchto zisteniach z prieskumu som oficiálne listom adresovanom ministrovi Borecovi ponúkla, že na pôde NR SR zorganizujem okrúhly stôl, kde okrem pracovníkov MS SR či vlády budú prizvaní aj externí odborníci, zástupcovia dotknutých subjektov ( povinné osoby ), aktivisti a zahraniční experti. Opäť som sa dočkala odpovede, že momentálne na diskusiu nie je vhodný čas, vzhľadom na to že materiály novely nie sú finálne, ale samozrejme, sú pripravení diskutovať.
Medzitým začal „bočný útok" na podstatu infozákona a to predložením nenápadnej novely z dielne Ministerstva hospodárstva. Jej prijatie by negovalo zásadu" čo nie je tajné, je verejné „ a tým doteraz zaužívaný systém. Proti novele sa okamžite spustil aktívny odpor a začala sa podpisovať hromadná pripomienka.
Zaktivizovali sa aj mimovládky a predložili 18 princípov dobrého infozákona. Táto iniciatíva má veľmi dobré zloženie signatárov a rýchlo získava aj získala podporu verejnosti.
Čaká infozákon koniec? Je veľa ľudí na rôznych pozíciách, ktorým prekáža a radi by ho okresali. Môžeme s tým niečo robiť? To minimum, čo môže každý z nás urobiť, je podporiť spomenuté aktivity.
Žiadať poslancov NR SR, aby dali verejný prísľub, že nepodporia takú novelu infozákona, ktorá by obmedzila prístup verejnosti k informáciám.
Mojím cieľom je okrúhly stôl, na ktorý pozveme tak ako sme ohlásili odborníkov z ministerstva i ľudí ktorí sa infozákonu aktívne venujú. A počkáme si aj na zámery ministerstva, ktoré nám ako tvrdia, zatiaľ nemôžu predstaviť...
