A netreba zabúdať, že výnimky z dobrých (nemyslím len bohatých), ale aj dobre žijúcich rodín toto potvrdzujú. Aj keď rovnakým spôsobom vychovávate všetky svoje deti, predsa môže niektoré zblúdiť. Beriem to tak, že nie každý dostane milosti žiť v slušných pomeroch s dohliadaním láskavých rodičov. O vplyve rovesníckych skupín, bánd, kamarátov si tu môžeme tiež dlhšie písať. Často však ide o deti, ktoré sa nedarí zvládnuť v domácom či školskom prostredí, ktorých správanie sa dlhodobo vymyká norme, deti, ktoré už predtým opakovane dostali možnosť zmeniť svoje správanie, prešli pokusmi rodičov, starých rodičov, učiteľov, výchovných poradcov, pedagogicko-psychologických poradní, psychológov, niektorí aj psychiatrov. Áno, za nesprávnym skutkom má nasledovať trest. O tom asi nepochybuje nik. Som však presvedčená o tom, že trestať deti hladovaním nie je cestou a ak (sa s tým niekto stotožní), tak len stredovekou. Nehovoriac o tom, že ak by sme chceli celú našu „prevýchovu“ postaviť iba na trestaní, tak na plné ústa by som kričala „zrušte reedukačky“.
Poznám ľudí pracujúcich v reedukačkách, mnohých si nesmierne vážim pre to, čo sú ochotní dennodenne podstúpiť. Viem však aj to, že nie všade to funguje tak, ako by malo. Podmienky sú často zlé, nie všetko je v poriadku. A keď prišla do Parlamentu ombudsmanka Jana Dubovcová s podrobnou správou o tom, ako to v polepšovniach vyzerá, takmer mi vyrazilo dych. Som mama troch detí a viem celkom isto, že zo sumy 2,43 eura na deň je nasýtiť teenegera skutočne len ťažko možné. Ombudsmanka rozvírila hladinu a vďaka spoločnému tlaku ombudsmanky a opozičných poslancov, minister školstva zvýšil sumu na stravu detí. Stačí to? Máme stále na mysli len navýšenie sumy na stravu? No nie. Hlavným problémom a záujmom musí byť prevýchova, nie trest. Ako tieto deti pripravíme na návrat do spoločnosti? Sú si vedomé, že budú musieť (mali by) pracovať? Cestou je učenie sebestačnosti – prácu je náročné dnes zohnať. Aj preto sa mi páči, že niektorí rozmýšľajú tak, aby pobyt v zariadeni mal najmä pre deti zmysel, aby to nebolo iba úložisko problémových detí, v ktorých sa problémy hromadia, neriešia. Jeden kamarát napísal: „...reedukačné centrá by mali dostať možnosť pestovať si vlastné potraviny a chovať vlastné zvieratá. Decká by si tak mohli okrem vlastných zdravých potravín zvyšovať aj svoje pracovné zručnosti (ale ja viem – som snílek – určite to bude celé mať toľko legislatívnych prekážok, že uskutočnienie bude na hranici nemožnosti)...“
Čo poviete, je to cesta? Samozrejme, že je. Len je namáhavejšia a prináša kopu starostí navyše. Aj preto nebude populárna.
Som rada, že Jana Dubovcová nechce, aby sa na problém zabudlo. Nedávno som si prečítala, že do jednej z polepšovní sa vybral aj prezident Andrej Kiska. Samozrejme, že na Slovensku ide o niečo nevídané, že sa prezident zaujíma o takéto „prízemné“ problémy. Osobne to však vnímam tak, že teraz, keď sa na to pozrel aj „sám prezident“, si už nikto nedovolí reedukačky ututlať, že problémy, ktoré sú s nimi spojené, budú pod drobnohľadom a mnohí sa postarajú, aby sa riešili. Preto som s počudovaním čítala, že kolegovia zo SMER-u to vidia inak. Komu prekáža, ak sa poukazuje na to, v akých podmienkach „prevychovávame“ deti? Alebo je to v poriadku, ak hladujú? Myslím, že problém slovenských reedukačných zariadení nie je len v tom, že majú málo peňazí na stravu detí. Ombudsmanka vo svojej šokujúcej správe písala aj o nevhodných podmienkach na vzdelávanie, ba že to hraničí s nedodržiavaním základných ľudských práv. Na rozdiel od mojej kolegyne Renáty Zmajkovičovej som rada, že sa v tejto oblasti veci pohli a že tu máme vysoko postavených ľudí, ktorí nedajú zabudnúť na problém, ktorý treba, priam máme povinnosť, riešiť.
